Ak by sme boli zvieratá, tak by som takúto komunikáciu nazvala štekaním, vrčaním, hryzením. Každý na každého, jeden proti všetkým, všetci proti jednému.
Rozmýšľam, čo sa to deje.
Veď odjakživa bola typickou vlastnosťou Slovače srdečnosť, pohostinnosť a združovanie.
No, to, čo všade naokolo teraz vnímam, mi veľmi pripomína obraz Boticceliho, kde psy trhajú počas hostiny telo mladého dievčaťa, hostia sa na to pozerajú, niektorí vydesení, iní vzrušení, a mladučký bard im vo veršoch podáva príbeh toho, čo práve vidia.
A v tom je to: ako keby sa to trhanie stávalo módnou a zároveň nevyhnutnou záležitosťou, ktorá nám pomáha odbúrať stres a strach.
Nie.
Nechcem to zas zvaľovať na Koronu, na opatrenia.
Veď sme počas tisícročí mali aj iné pohromy – a cez všetky sme prešli. Práve naopak. Naučili nás stáť plece pri pleci.
Tak sa pýtam: prečo dnes vidím na sociálnych sieťach toľko zloby, pľuvance, metódy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Ku klux klan, štvanice, proste besnotu.
Čo nás pohrýzlo, ľudia?
Pridám aj báseň. Moju.
Baránok boží. Zas ťa bijú.
Iba na inej adrese.
Kde srnám lámu skaly šiju.
Zakrvavené bežia po lese.
Zaspali psy na tepnách panien.
Lož, vyšívaná na koži.
Noc, keď si sadá vrana k vrane,
A slovo s nožom súloží.
Baránok boží. Platiť treba...
Piláti opäť berú bič.
A bolesť spúšťa rebrík z neba.
Z davu je besný pohonič.
