Vezmem to sama za seba. Mám malého vnuka, Jakubka, býva síce o 200 km ďalej ako ja, ale vždy keď sa dalo, som sadla na vlak a cestovala za ním.
Teraz nemôžem.
O to radšej spomínam na to, ako sme spolu ležali vo veľkej posteli, on pritúlený ku mne – a ja som mu rozprávala rozprávky.
Dnes ma musí nahradiť kniha.
Detí ako Jakubko je zrejme viac, knihy sú síce ťažšie dostupné ako predtým, nedá sa ísť do Pantarejky ani do Martinusu, a kúpiť ich. No ešte vždy sa dá objednávať cez knižné e-shopy.
Knihu, ktorú vám chcem odporučiť, napísala moja dobrá priateľka Danka Janebová, myslím, že ma blog aj tu na Sme.
Danka je poetka, vydala pár krásnych básnických zbierok, ale dnes chcem hovoriť o inej jej knihe, aj keď sa časom k jej poézii vrátim.
V minulom roku vyšla Danke kniha Laura a Sebastián. Nájdete v nej príbeh mladej rodiny, s problémami a starosťami, aké musia riešiť za dverami svojich domovov mnohé mamy a ockovia. Úsmev a štipka láskavého humoru, to je hlavná charakteristická črta Dankinho príbehu. Dozviete sa v nej, ako prežívajú „svoj čas“ dvaja súrodenci – Laura a jej malý braček Sebastián.
Príbeh je krátky, má sotva dvadsať strán aj s ilustráciami, napriek tomu je kniha hrubá. Prečo? Okrem slovenskej verzie v nej totiž nájdete aj anglickú a ruskú, čo poukazuje na zámer vydavateľstva posilniť jazykové znalosti detí aj cez literatúru.
Ďalším obrovským bonusom knihy sú krásne ilustrácie českej výtvarníčky Barbary Issy Wagnerovej. O tom, že patrí k najlepším českým ilustrátorkám svedčí aj fakt, že pracuje aj pre francúzske vydavateľstvá.
Pripájam krátku ukážku z Dankinej práce a k nej Barbarinu ilustráciu.
„Raz ráno otecko priniesol domov drevenú hojdačku a namontoval ju na veraje dverí. To bolo radosti. Laura si sadla do nej a otecko ju hojdal. A Laura lietala ako v oblakoch, dopredu, dozadu, dopredu, dozadu...ale hlavne vysoko, lebo otecko mal naozaj veľkú silu. Ale mali aj inú hojdačku. Veľkú modrú loptu, na ktorú sa dalo sadnúť a hojdať sa na nej. Mamička si na ňu sadla, hojdala sa a uspávala malého Sebastiána, keď nechcel sám zaspať v postieľke. Mamička povedala, že aj Lauru takto uspávala, a veľmi často, lebo ani ona nechcela sama spať v postieľke. Ale drevená hojdačka je lepšia...“
Myslím, že táto ukážka dostatočne ukazuje Dankinu schopnosť priblížiť sa tomu najmenšiemu čitateľovi.
Sama za seba môžem povedať, že chvíle, keď som po večeroch v posteli rozprávala príbehy môjmu vnúčikovi Kubkovi, patrili k najkrajším v mojom živote.
S touto knihou ich môžete svojim deťom dopriať.