Anti/hrdina včerajška (aj dneška)

Autor: Zuzana Kuglerová | 1.4.2020 o 9:49 | (upravené 3.4.2020 o 20:27) Karma článku: 6,35 | Prečítané:  325x

Vždy som ho obdivovala. Nosil na krku červenú šatku – vlastne sa vôbec nepamätám, žeby ju niekedy nemal. Keď nie červenú, tak kvetovanú. Alebo modrú. Bavlnenú, mäkkú, takú, ktorú si mohol bez problémov vytiahnuť až na nos.

A vyťahoval si ju veľmi často. Najmä vtedy, keď som bola cez letné prázdniny u neho. Hrávali sme sa na kovbojov, na zloduchov, zlodejov . proste všetkých, čo nosili šatku na nose.

Veľmi sa mi tak páčil.

Milovala som jeho rozprávania.

O tom, ako bol v mladosti husárom, pýšil sa tým, že mu podal ruku samotný cisár Jóžka! A keď mi ukazoval staré fotky – jedny z tých prvých, musela som uznať, že husárske uniformy sú veľmi sexi záležitosť. Lesklé gombíky, náplecníky, vysoké čižmy, rukavice – proste bol ťažký fešáčisko, iste sa za ním obzerali všetky dievčence, ktoré sa chceli vydávať.

On však dal prednosť pred ženbou železniciam, ktoré práve v tých časoch zažívali nástup svojej slávy. Stal sa sprievodcom na trati Viedeň - Paríž. Naďalej nosil uniformu, čižmy, dokonca aj rukavice – a ďalej motal hlavu vydajachtivým slečnám.  Keby len im, aj ich matkám.

Precestoval tak Európu. Stihol sa medzitým oženiť, pochovať prvú manželku, rozviesť sa s druhou, ktorá naňho nechcela stále čakať.

A potom tento činorodý svetobežník urobil niečo, čo nikto nečakal.

Všetkým sekol. Poručil všetky cesty, železnice, cudzie krajiny aj cudzie mestá Pánu bohu do opatery a presťahoval sa do malej dedinky, a aj to iba na jej samý kraj.

A začal nosiť povestnú šatku.

Narodila som sa niekoľko desaťročí po tom, čo to spravil, vždy ma zaujímalo, prečo muž s takou bohatou minulosťou ušiel na miesto, kde sa pásli husi, kde v chlievoch krochkali prasce, kde bol dvor plný slepačincov, kde bolo len slnko a vzduch a modrá obloha. Ani len voda tam netiekla z vodovodov. Musel si ju poctivo ťahať zo studne. Najbližší obchod bol odtiaľ hodinu pešej chôdze. Krčma tiež.

Nazdala som sa, že je to pre jeho povesť dobrodruha – že sa chce zmeniť, žiť ako askéta.

Kdeže! Každý deň vypil liter červeného, bafkal fajky, šúľal si cigary. A našiel si ženu. Tretiu. Celé desaťročia s ňou žil „iba tak“, bez papierov, čo bolo v tých časoch neslýchané a nevídané. Až tak veľmi, že o ňom ako o nenapraviteľnom hriešnikovi často hovoril farár v kostole.

Ja som ho práve preto obdivovala. Že bol taký iný, taký svoj, taký nad vecou. Nenakupoval v obchode, načo! Mal svoje vlastné mäso z domu, svoju vlastnú zeleninu a ovocie zo záhrady, domáci chlieb, čo piekli susedia, víno, čo vyrobil z vlastného hrozna, malinový sirup, čo spravil z vlastných malín.

Dožil sa úctyhodných 97 rokov – a ja som stále neprišla na tajomstvo spôsobu jeho života.

Až teraz.

Teraz si dávam všetko v hlave dokopy.

Jeho životný zlom nastal v čase, keď zúrila španielska chrípka. Kosila mladých, silných, zdravých – videl mnohých svojich priateľov, ako na ňu umierajú. V poľných lazaretoch, v nemocniciach, na ulici.

Nechcel zo seba robiť hrdinu. Ušiel. Pred chrípkou, pred smrťou. Nastúpil na ten istý vlak, ktorý ho priviezol do Španielska a vrátil sa domov. Našiel si to najzastrčenejšie miesto, kde sa s nikým nestretával – a dal si šatku cez nos.

Jeho tretia žena, ktorá tiež vedela o hrôzach španielskej chrípky svoje, ma k nemu nikdy nepustila, keď som mala „sviečku“ pod nosom. Zaviedla v jeho živote prísny poriadok. To ona chcela sliepočky, husi, kačky, prasiatko v chlieve, hrebíčky do vareného vína, bylinky na záhrade, ba aj konope na čaj, uhorky, mrkvu, papriky, paradajky – všetko to, čo bolo treba vypestovať vlastnou snahou a vlastnými rukami.

Vyzerala ako to najjednoduchšie stvorenie na svete – no dnes, keď o nej  rozmýšľam, bolo v nej toľko múdrosti, toľko poznania, toľko skúseností, o aké už dnešní mladí málokedy zakopnú.

Bola od neho o dvadsaťpäť rokov mladšia. Mohla odísť, ujsť od toho čudáckeho starca. No zostala.

Keď mal sedemdesiat, vzal ma do krčmy. Objednal muziku, víno pre všetkých. A rozkázal krčmárke, nech dá stoly dokopy, že chce tancovať čardáš. Potom ma vytiahol ma k sebe na stôl. A všetkým povedal: „toto je moja vnučka!“

No áno.

Mať deda, ktorý si žil po svojom už pred päťdesiatimi rokmi, bola škola na celý život.

To, čo som vtedy nechápala, už dnes chápem. To poučenie zo španielskej chrípky. Aj prispôsobenie celej jeho existencie jednej tvrdej životnej skúsenosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ANALÝZA

Obama s černochmi pochodoval, Trump posiela armádu. Ako to zmení voľby?

Prezident sa ani nesnaží vniesť pokoj.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zákaz predaja v nedeľu uškodí hlavne obchodným centrám

V parlamente sú dva poslanecké návrhy.

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Amerika horí, Trump je nahý

V našom regióne Trumpove reči o sprisahaní neprekvapujú.


Už ste čítali?